Koncoročný výlet do Trenčína

Po celoročnej práci sme si konečne vybrali zaslúženú odmenu v podobe koncoročného výletu. 27. mája sme navštívili najznámejšiu pamiatku nášho kraja – Trenčiansky hrad. Vyzbrojení radami rodičov a ruksakmi plnými dobrôt sme vyrazili do nášho krajského mesta. Hoci sa od Ilavy nachádza len 20 km, mnohí z tohto mesta poznajú len nákupné centrá a najväčšiu pýchu mesta zatiaľ videli len z diaľky.

Slniečko svietilo už od rána, a tak sme si mohli naplno vychutnať pohľad na hrad nielen z autobusu, ale aj priamo spod jeho hradieb. Z tesnej blízkosti vyzerali jeho múry omnoho mohutnejšie a majestátnejšie. Dobrá nálada nás neopúšťala ani pri samotnej prehliadke. S údivom sme si obzerali delové gule, lustre či množstvo dobových zbraní. Najviac nás však uchvátil výhľad z Matúšovej veže. Keďže ochranné zábradlie bolo vo výške očí väčšiny detí, mohli sa ním pokochať len tí najvyšší. Tým menším však pomohli pani učiteľky, ktoré si v tento deň veru poriadne zaposilovali.

Pri samotnej prehliadke hradu sme sa dozvedeli nielen množstvo nových informácií, ale sme si užili aj veľa zábavy. Nedá mi nespomenúť jednu milú príhodu. V miestnosti s kozubom visela na stene koža z obrovského diviaka. Pri otázke pani sprievodkyne, či deti vedia, z akého zvieraťa pochádza, sme sa od Adamka dozvedeli prekvapujúcu odpoveď. V snahe odpovedať ako prvý (a v očakávaní pochvaly za správnu odpoveď) bez akéhokoľvek rozmýšľania vykríkol: „Ja viem, to je z netopiera!“ Až po odznení smiechu všetkých prítomných sme si uvedomili, aké je to šťastie, že takéto obrovské netopiere neexistujú. Práve vďaka takýmto milým spontánnym reakciám detí si človek pripomenie, prečo si vybral práve povolanie učiteľa za svoje celoživotné poslanie :o). Veľká škoda, že nám pani sprievodkyňa nedovolila tohto nadrozmerného netopiera aj odfotografovať :o(.

Po ceste z Matúšovej veže nás poháňala zvedavosť, pretože pod hradom na nás čakala ešte prehliadka hladomorne. A veruže sa bolo na čo pozerať. Po preštudovaní informácií o tom, na čo ktoré mučiace nástroje slúžili a ako presne prebiehalo trestanie hriešnikov, sme si s úľavou vydýchli, že nežijeme v období stredoveku. Mnohí si síce ochotne zapózovali uväznení v klade, ale nebolo im veru do smiechu, keď si predstavili, že by v tejto polohe mali stráviť bez jedla a vody aj niekoľko dní. Veru, buďme  radi, že žijeme v čase, kedy takéto neľudské zaobchádzanie s odsúdeným je už len dávnou históriou.

Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa pri Studni lásky. Vypočuli sme si povesť o veľkej láske, vďaka ktorej táto studňa vznikla a rozbehli sa zháňať darčeky pre svojich blízkych. Veď aký by to bol výlet bez možnosti minúť peniažky, ktoré sme na tento účel dostali od rodičov. Mnohých v peňaženkách omínali už od rána a nemohli sa dočkať, kedy ich premenia na cenné prívesky, pamätné mince či magnetky s vyobrazením hradu. Viaceré deti pri týchto nákupoch však získali aj jednu vzácnu skúsenosť. Neoplatí sa (napriek dobre mieneným radám pani učiteliek) minúť všetky peniažky hneď v prvom stánku. Potom sa totiž príjemný výlet môže zmeniť na závistlivé poškuľovanie po spolužiakoch, ktorí si svoje vreckové dokázali rozdeliť a vyšlo im aj na zmzlinku, pizzu či drobný prívesok z Dráčika. Verím, že si tento nepríjemný pocit zapamätajú a nabudúce sa budú správať rozumnejšie.

Po návšteve hradu sme vyrazili smerom k MAXu. Naše prvé kroky viedli do hračkárstva, kde sme húfne míňali posledné „drobáky“. A komu ešte nejaký ten centík zostal, použil ho pri hrách s interaktívnymi hračkami, ktoré sa nachádzali na prízemí nákupného centra. Vyvrcholením celodenného výletu bola návšteva filmového predstavenia  s názvom Zootropolis. Úsmevný príbeh o meste plnom zvierat nás dokázal natoľko zaujať, že sme si ani neuvedomili, že trval takmer dve hodiny.

Domov sme sa vrátili síce unavení, ale spokojní. Ani sme netušili, že toľko skvelých zážitkov sa dá získať len pár kilometrov od Ilavy. A to sme v objavovaní krás Slovenska ešte len začali...