Hodina dejepisu naživo

"Barok je umelecký štýl, označujúci jednu epochu v európskom kultúrnom vývine. Vznikol v polovici 16. storočia v Taliansku z renesancie, ujal sa v západnej a strednej Európe. Charakterizuje ho dynamika, pohyb, šikmé a zakrivené línie, sklon k monumentalite, pompéznosti a iluzívnosti..."

Toto všetko a oveľa viac sa o baroku dozviete, keď hľadáte nejaké informácie o tomto období na internetových stránkach. V podobnom duchu sú písané i učebnice dejepisu, z ktorých sa o našej histórii učia žiaci 2.stupňa ZŠ. Ako však túto časť dejín sprístupniť deťom prijateľnejším, ale najmä zaujímavejším spôsobom? Veľmi jednoducho! Stačí pozvať do Ilavy zástupcov historicko-umeleckej spoločnosti Bojník, ktorí o tomto období majú toľko informácií, akoby v ňom sami žili. Navyše ich dokážu podať takým spôsobom, že 200 žiakov 1.stupňa počas ich "Hodiny dejepisu naživo" ani nedýchalo. 

Kým chlapci sa nadchýnali dobovými zbraňami a ukážkami šermiarskych zručností, dievčatá zaujali informácie o vývoji šiat a ich doplnkov. Dokonca sme sa dozvedeli aj to, že dámy sa v baroku v spoločnosti dorozumievali tzv. vejárovou rečou. Pomocou rôznych pohybov tohto nevyhnutného doplnku každej vznešenej dámy dokázali dať nielen najavo, o ktorého z nápadníkov majú či nemajú záujem, ale aj o koľkej hodine sa spolu stretnú. Najväčší ohlas však vyvolala nenápadná valcovitá nádobka s drobnými otvormi po obvode. Po viacerých neúspešných pokusoch o uhádnutie jej názvu a využitia sme sa dozvedeli, že to bola pasca na blchy. Hoci sa v období baroka ľudia predbiehali v nosení najmodernejších zbraní či odevov, s hygienou to vraj bolo o niečo horšie. Ich oblečenie či parochne sa do takej miery hemžili parazitmi, že bez pasce na blchy ani nevyšli z domu. Princíp jej využitia bol pritom veľmi jednoduchý. Stačilo umiestniť dovnútra trošku ľudskej krvi. Keď ju blcha zacítila, vošla dnu, napila sa z nej, čím zväčšila svoj objem. V dôsledku toho sa jej už naspäť z pasce nepodarilo dostať. Zaujímavé, však?

Nečudo, že takéto rozprávanie zaujalo veľkých i malých. Dokonca si nevyžadovalo ani mikrofón či sústavné upozorňovanie, aby nikto nevyrušoval. So zatajeným dychom sme počúvali rozprávanie o žene, ktorá bola v šermovaní natoľko zručná, že počas jedného večera v súboji zabila troch mužov, ktorí ju na plese urazili. Alebo príbehy o tom, ako a prečo ľudia nosili okružie (naberaný volán z plátna alebo čipky, ktorý sa pripínal pod krk), prečo v baroku začali muži používať vidličku, ktoré šermiarske školy boli najlepšie, najelegantnejšie, najrozšírenejšie... 

Veru nám bolo aj ľúto, keď sa táto nezvyčajná hodina dejepisu skončila. Bolo by skvelé, keby v rovnakom duchu prebiehala aj v škole. Určite by nás takýmto spôsobom história bavila oveľa viac.